Celé Slovensko je presvedčené, že sa zdravotníctvo rozkráda vedome a je presvedčené, že pozná aj iniciátora tohto rozkrádania, politikov nevynímajúc. Je to naozaj tak? Pozrime sa na to z pohľadu zákona, ktorý upravuje súťaž na získavanie tovarov.
Zákonom o verejnom obstarávaní upravuje postup pri súťaži o dodávateľa. Ako by ste to urobili, ak by ste chceli napríklad doma vymeniť okná? Urobíte prieskum trhu a tak odhadnete, aká bude ich cena. Podľa zákona ste povinný následne vyhlásiť súťaž, na základe ktorej si budete vyberať dodávateľa. Musí to byť taký dodávateľ, ktorý ponúkne najlacnejšie presne to, čo chcem. Na dodanie okien je v každom meste veľa podnikateľov a tak čakáte, že si budete vyberať z ponúk na základe kritérií výberu určených pred súťažou. Určite to bude cena, termín dodania okien a tiež úplnosť dodávky, aby vám neponúkli iba náter okien, alebo jedno sklo v ráme. Po termíne, ktorý ste určili na predloženie ponuky s hrôzou zistíte, že sa ponúkol iba jeden dodávateľ, ktorý síce je ochotný dodať a namontovať okná podľa všetkých vašich požiadaviek, ale cena, ktorú navrhne je dvojnásobne vyššia v porovnaní s tými cenami, ktoré ste pri prieskume trhu zistili. Čo urobíte? Máte dve možnosti. Buď tú cenu zaplatíte a budete mať okná, alebo ponuku odmietnete a budete hľadať ďalej. Vaše rozhodnutie ovplyvní skutočnosť, či potrebujete okná súrne, alebo počkáte a pokúsite sa o novú súťaž. Pri hľadaní dodávateľa na výmenu okien s tým môžete spravidla počkať. Čo spravíte, ak víchrica odniesla strechu na škole? Kam so žiakmi? Ako dlho môžu čakať? Do rozhodovania vstupujú aj iné faktory. Napríklad to, že súťaž trvá od jej vyhlásenia do uzatvorenia zmluvy s víťazom minimálne polrok až rok, alebo že vypracovanie a schválenie podkladov pre novú súťaž (obsahujú najmä popis predmetu dodávky, požadovaná kvalita, podmienky dodania, termíny dodania, kritériá výberu), ktoré musíte mať pred vyhlásením súťaže trvá najmenej ďalší mesiac. A to nepočítam čas, ktorý sa výrazne môže predĺžiť, ak sa niektorý z dodávateľov sťažuje na súťaž na Úrade pre verejné obstarávanie.
Aktuálne je to napríklad kauza „internetu pre školstvo“. Dodávateľom sa nepáči, že sa má internet dodávať iba jedným dodávateľom a chcú si rozdeliť dodávku medzi viacerých. Výhodnosť jedného dodávateľa však najlepšie pozná ten, kto má internet zabezpečiť. Ani vy by ste neboli nadšení, ak by vám okná dodal jeden dodávateľ, náter druhý dodávateľ a ich osadenie tretí dodávateľ. Pri reklamácii by sa mohli vyhovárať navzájom na chyby toho druhého. A pri internete by to mohli byť napríklad na rozdiely v poskytovaní aktualizácií, alebo služby spojené s prevádzkou internetu.
Vráťme sa k zdravotníctvu. Pri „prevalení kauzy CT“ na základe ktorej musela odstúpiť ministerka som zachytila vetu: „a v zdravotníctve sa do súťaže prihlási v priemere 1,5 dodávateľa“. Štatisticky to znamená, že do každej druhej súťaže sa prihlási iba jeden dodávateľ. Čo by ste spravili, ak sa blíži termín uvedenia do prevádzky, alebo končia zásoby injekčných ihiel, ale ponuky sú neprimerane vysoké? Zákonom nie je umožnené, aby sme mohli v najbližšom obchode a kúpiť to čo najsúrnejšie potrebujeme. Poznamenávam, že injekčné ihly sú použité iba ako názorný príklad. Možno ich vymeniť napríklad za chlieb pre ozbrojené sily, ktoré sú na celom území Slovenska a vojaci musia každý deň (teda aj zajtra) jesť, alebo za internetovú sieť, prípadne iné.
A čo kauza „gastrolístky“, kde dal Protimonopolný úrad pokutu dodávateľom za ich kartelovú dohodu. Že to s problémom verejného obstarávania nesúvisí? Ale áno. Dodávatelia sa dohodli a rozdelili si sféry vplyvu. To znamená, že si rozdelili regióny Slovenska a dohodli, v ktorom bude ktorý z nich víťazom v súťaži. Ostatní ponúkli do súťaže vysoké ceny, aby nevyhrali.
Naozaj sa zdravotníctvo rozkráda vedome? Vyzerá to tak najmä vtedy, ak sa o dva-tri roky po dodaní niekto ozve, že zmluvná cena je v porovnaní s dnešnými cenami neprimerane vysoká a možno v čase, v ktorom bola súťaž to bola najnižšia cena na trhu. Kto za to môže, že sa neprihlasujú do súťaže všetci potenciálni dodávatelia, prípadne aj dodávatelia zo zahraničia? Prečo sa neprihlásil dodávateľ, ktorý rovnaký prístroj dodal lacnejšie do Českej republiky? Prečo sa nechce všetkým potencionálnym dodávateľom hlásiť do každej súťaže, aby bola vytvorená porovnateľná základňa pre výber? Ako sa rozhodnúť po zvážení všetkých „pre a proti“? Mne to vychádza tak, že predražené dodávky do nemocníc spôsobujú iba dodávatelia, ktorí chcú rýchlo zarobiť a nemyslím si, že sa štátne organizácie „nabaľujú“, aby dostali províziu. Čerešničkou je zverejnenie, že si zdravotníctvo malo zabezpečiť lacnejší nemenovaný zdravotnícky materiál z Indie. A čo tak z Bangladéša? Možno by to bolo ešte lacnejšie, však pán „bývalý“ spolumajiteľ Palmy Tumis.