Tak to vidím ja.

Tento povzdych som počula z úst osoby, ktorá má rezortný pohľad na vyučovanie našich detí. A čo nasledovalo ďalej? Nuž bol to povzdych nad viacerými boľačkami nášho školstva. Ako prvý príklad uviedol kredity, ktorých zrušenie sa naši učitelia domáhajú. O čom sú vlastne kredity? To zrejme nevedia v plnom rozsahu ani tí učitelia, ktorí proti nim bojujú a chystajú štrajk.

Kredit je vlastne doplnkové vzdelávanie učiteľa, ktorý po absolvovaní prednášok alebo školení dosiahne zvýšenie platu. Kredit je teda čosi ako bod k zlepšeniu platu. Učitelia sa však bránia, lebo sa im nechce chodiť na vzdelávanie, alebo majú problém s povolením zúčastniť sa. Problémom je aj to, že kredit po istom období, myslím že po 7 rokoch zaniká a učiteľ musí ísť opätovne na školenie. Teraz si to rozoberiem a zistím, že:

• možnosť získať kredit je závislá od riaditeľa, či povolí učiteľovi ísť na školenie. V hre sú dva aspekty: prvým je skutočnosť že mu bude musieť zvýšiť plat a druhým, že bude musieť niekto nahradiť chýbajúceho učiteľa. To je problém, ktorý by si mal každý riaditeľ zvážiť, ak chce mať svojich podriadených na úrovni „cvičenej opice“, ktorej výcviku sa venovali na vysokej škole a odvtedy nevie nič nové,
• obetovanie osobného voľna pána učiteľa, ktorému sa nechce dovzdelávať a nebodaj získať nové informácie, ktoré by mohol využiť na vyučovaní. Mimochodom, to opakovanie získavania kreditu je tiež zamerané na novinky v odbore, lebo za 7 rokov sa všeličo zmení. Veda ide dopredu a aj učiteľ telocviku by mal poznať nové športy, ktoré neustále vznikajú. Rovnako by mal viesť žiakov k novým spôsobom získavania fyzickej kondície na základe vedeckých poznatkov, ktoré sa sústavne vyvíjajú. To neuvádzam geografiu, slovenčinu, fyziku a ostatné vyučovacie predmety, ktoré sa tiež sústavne menia (vznik nových štátov vplyvom politických zmien, nové zmeranie výšok vrchov, ktoré aj na Slovensku ovplyvnili evidenciu o najvyššom vrchole Nízkych Tatier, pridanie nových prvkov do chemickej tabuľky prvkov a pod. Pritom by mohli získať aj vedomosti o postupoch pri riešení kritických situácií v triede).

Z toho mi vyplýva, že učiteľom sa nechce učiť, pričom od žiakov učenie vyžadujú. Ďalšie vzdelávanie je potrebné pre každú profesiu v národnom hospodárstve, či už sa jedná o zváračov, stavbárov, lekárov, umelcov. Ak by som ja bola učiteľka, s mojim vzdelaním by som skončila pri betóne a nepoznala by som sadrokartón a ani iné nové hmoty a materiály. Asi by som bola rovnakým prínosom vo výučbe žiakov ako niektorí učitelia, ktorí tvrdia, že za chvíľu idú do penzie a odmietajú sa už učiť pracovať čo i len s elektronickou žiackou knižkou. Ale do štrajku sa veľmi radi zapoja…

Táto osoba bola aj na návšteve škôl v zahraničí a uviedla príklady, ktoré sa mne zdali ako rozprávka. V priebehu vyučovania vošli spolu s riaditeľom do triedy. Žiakov tým vyrušili zo sústredenia sa na prácu a učiteľka hneď reagovala. Vyzvala žiakov, aby vstali a začali cvičiť pod jej vedením s rukami a po chvíľke, keď to nezabralo, skrátila hodinu. Urobila im okamžite náhradný program na dvore. U nás sa v takom prípade spravidla učiteľ vrhne v prítomnosti riaditeľa a ďalších osôb na skúšanie. Nedovolí si pokračovať vo výklade látky, aby niečo nepovedal zle. A tak nahádže kopec pätoriek a vystresovaná hodina sa skončí zvukom školského zvončeka.

Ďalším zahraničným príkladom je odpoveď na otázku, či sa zahraniční učitelia vzdelávajú aj naďalej. Po kladnej odpovedi sa mu zasekol dych pri odpovedi na otázky, kedy vzdelávanie absolvujú a kto im ho platí. Zaznela odpoveď, že to je ich práca (!) a preto to musia robiť vo vlastnom záujme vo svojom osobnom voľne a za vlastné finančné prostriedky.

Naši učitelia sú presvedčení, že keď bol postup výučby ktorý oni uplatňujú, dobrý pri ich výuke na škole, musí to byť dobré aj pre ďalšiu generáciu. Uprednostňujú drilovanie učebnej látky a vôbec neberú do úvahy odkaz Komenského „příklady táhnou“. Krásnym príkladom je, ak učiteľ vyhlási, že skúšať bude napríklad celú látku z 1. polroka. Takúto vetu ste už určite počuli. Ak by sa to týkalo technických predmetov, súhlasím, ale ak sa to týka napríklad biológie, prírodopisu, geografie a iných predmetov, ku ktorým majú žiaci s technickým zameraním ďaleko a sťažka sa naučia posledné dve látky, potom nevidím prínos, aby sa nadrilovali napríklad koreňovú sústavu alebo kvetenstvo rastlín, ktoré sa učili polrok. To, že sa zásadne zmenili všetky okolnosti vplývajúce na podchytenie pozornosti a záujmu žiaka vôbec neberú do úvahy. Preto je naše školstvo na úžasnom predposlednom mieste v EÚ v hodnotení vedomostí a tiež v ochote žiakov chodiť do školy. Náš pán minister školstva vyhlásil, že nie sme najhorší, čo je v skutočnosti pravda…

Ale vraj blýska sa na lepšie časy. Naše bilingválne školy majú iné učebnice a iný prístup k žiakom, ktorý sa pomaly približuje školám v ostatných členských štátoch EÚ. S prekvapením som si vypočula zúčastnenú jednu mamičku, ktorá s pýchou poznamenala, že jej syn sa každý deň veľmi teší do školy (bilingválnej) a je mu ľúto, že prichádza víkend, cez ktorý bude doma. Je to aj pre vás SCI-FI?

Školstvo je štátna správa a aj v zahraničí sú s platmi na chvoste. Ak sú tam priemerné platy vyššie, musia mať viac aj učitelia, ale majú aj vyššie výdavky. Zachytila som reláciu v TV, pri ktorej spovedali našich občanov, ktorí si postavili domy v Rakúsku a pre neúmerné poplatky sa vrátili na Slovensko. Nielen pre vyššie dane ale aj pre iné, napríklad cirkevné poplatky. Nie je všetko zlato, čo sa blýska a všade je chlieb o dvoch kôrkach. To sú pravdy našich predkov.