Tak to vidím ja.

Pre tých, ktorí nevedia čo je to, vysvetlím. Pod pojmom piatej veľmoci sa rozumejú novinári. Sila novinárov je veľmi veľká a politici sa snažia udržiavať si vzťahy s nimi na čo najlepšej úrovni. Lebo ak niektorý novinár napíše, že „císař pán je vúl“, ako to zaznelo v známej českej komédii, tak si 80% čitateľov a následne aj brogerov, facebookárov a ostatných „árov“, ktorí na tému novinára reagujú myslí, že to je pravda. A tak sa „císař pán“ stane volom, aj keď nemá rohy a ani chvosť. Pritom novinár videl iba to, ako na neho sadla mucha. A mucha si sadáva aj na vola, nielen na cisára. Z toho vyplýva, že je vôl.

Použila som vzorový príklad novinára, ktorý si zle vyložil výber miesta pristátia muchy. Žiaľbohu, sú aj novinári, ktorí si v honbe za senzáciami vymýšľajú také informácie, ktoré môžu obvineného cisára pána zničiť. Politické strany sa preto snažia udržať si nadštandardný vzťah novinármi zastupujúcimi čo najširšiu čitateľskú základňu. Ako je to vlastne s totalitným heslom: „Co je psáno, to je dáno“? Odpovedať treba slovami: „bejvávalo kdysi“ a dnes to už neplatí.

Áno, čudovali by ste sa, ako novinári a iné elektronické médiá dokážu manipulovať s obyčajnými ľuďmi a čo je horšie, ako dokážu opoziční poslanci takúto situáciu využiť vo svoj prospech. Niektorí z nás, obyčajných ľudí, sa správajú ako starenky a starčekovia, ku ktorým prišli podvodníci alebo šmejdi a oni ich privítajú chlebom a soľou. Pre neveriacich Tomášov pripomeniem kauzu „Zachráňte Markízu“.

Bolo to v čase vládnutia p. Mečiara. Na Slovensku sa objavila prvá súkromná TV stanica s názvom Markíza. Ľudia ju privítali s veľkým jasotom, lebo ponúkala úplne iné programové zloženie ako STV. Usmievali sa nad novinkou zverejňovania televíznych reklám v priebehu relácie. Tešili sa, že uvidia aj filmy, ktoré vtedajšia kultúrna elita považovala za brakové. Skrátka bolo to čosi nové a šťavnaté. Odrazu sa na TV obrazovke aj v novinách objavila správa, že Markíza je v ohrození a že vláda chce Markízu zlikvidovať. Pod heslom „Zachráňme Markízu“ sa pred jej budovou zhromažďovali ľudia s výkrikmi „Markízu si nedáme“. Čerešničkou na torte bola následná reakcia opozičných politikov. Prihrnuli sa medzi dav a vykrikovali s nimi protivládne heslá, čím účastníkov presvedčili, že sú tam spravodlivo a spolu s opozíciou Markízu pred nehodnou koaličnou vládou zachránia. A pritom veľmi dobre poznali prečo je Markíza v problémoch!!! Aký to bol problém, o ktorom nahlas neprehovorili a využili situáciu pre svoju politickú reklamu?

Bolo to v čase, keď ešte nie každý občan poznal problémy a právne riešenia nedodržaných zmluvných vzťahov. Takéto kauzy obyčajný človek dovtedy vôbec nepoznal. Piata veľmoc o zmluvných problémoch v minulosti nepísala. Veď načo, keď pred tým bolo u nás iné zriadenie a takéto kauzy neexistovali. Pán R., ktorý bol riaditeľom TV Markíza mal podľa zmluvy tuším s majiteľom pozemku pod budovou televízie, pánom K., plniť zmluvné vzťahy a nemal na to financie. Tak šikovne využil Piatu veľmoc a svoje elektronické médium na zachránenie od prepadnutia budovy v prospech pána K. Naozaj bol to iba súkromný problém medzi dvomi zmluvnými stranami. Ale pán Mečiar so svojou stranou sa aj prispením tejto kauzy už do vlády viac nedostal.

Táto, podotýkam viacdňová záchranná akcie súkromnej televízie obyčajnými ľuďmi v spolupráci s opozičnými politikmi nebol jediný výsledok práce Piatej veľmoci. Pán víťazný riaditeľ R. si neskôr založil stranu s názvom „Ano“ a stal sa v najbližších voľbách parlamentnou stranou. Ľudia ho volili najmä preto, lebo sa stal politickým hrdinom v obrane „našej Markízy“ pred Mečiarom. A politických hrdinov u nás vieme vo voľbách oceniť.

Aký je záver? Už je to uvedené na začiatku. Porekadlo „Co je psáno, to je dáno“ nemusí byť vždy pravda. Treba sa zamyslieť nad tým, čo čítam, čo počujem a čo vidím. A urobiť si svoj názor. Po uplynutí týchto pár dní po voľbách mám pocit, že tak neurobilo veľa voličov a teraz sa čudujú pri postupnom zverejňovaní rozličných káuz ešte pred menovaním novej vlády. Ak by niekto z Piatej veľmoci napísal veľkými písmenami do novín, že predseda istej strany má fotky s pánom K. , čo by pred štyrmi rokmi v rámci kauzy Gorila nikto nepredýchal, alebo že predseda inej strany bol díler a možno tam získal zdroje na to, že si vybudoval status „za vodou“, prípadne, že sa proti členovi ďalšej strany, ktorý sa dostal do užšieho výberu pre parlamentné kreslo vedie trestné konanie vo veci fyzického napadnutia, a nielen opisoval kauzy vládnej strany (čo je uznávam, čitateľov viac priťahuje), možno by to nebolo po súčasných voľbách až také politicky pestré. Tak to dokáže Piata veľmoc. Čudujete sa, že si túto veľmoc politické strany kupujú? Ja nie.