Tak to vidím ja.

Ešte nie je zostavená nová vláda a už sa pripomenuli učitelia aj zdravotníci. Chcú, aby sa nezabudlo na ich predvolebné požiadavky, ktoré tak nástojčivo, aspoň podľa médií, treba riešiť. V prvom rade sú to platy, potom aj zlepšenie financovania obidvoch rezortov. Ak je treba niečo zmeniť, treba v prvom rade definovať, aké efekty by požadovaná zmena priniesla. Okrem odborníkov dotknutých rezortov ostatní ľudia vedia vyhodnotiť iba to, či sa zlepší niečo vo vzťahu k nim.

Zdravotníci versus pacienti

Šéfka štrajkujúcich zdravotných sestier sa už včera nechala počuť. Prekvapila ma svojim výrokom, že riešenie problémov v zdravotníctve je treba začať hneď teraz, ešte pred zostavením vlády, aby sa ich požiadavky premietli do Programového vyhlásenia novej vlády. Nuž, začala priskoro. Nová vláda ešte nie je zostavená. Kto by mal zostaviť Programové vyhlásenie vlády, ak nová vláda ešte nie je menovaná a ani tak ľahko zrejme nebude? Z toho mi vyplýva, že táto madam nevie, kde je sever.

Vo svojich požiadavkách definuje okrem iného rozčarovanie, že sa všetky sestry nemohli vrátiť na pôvodné miesta, ba dokonca niektoré sa vôbec nemohli vrátiť. Obviňovala z tejto „nespravodlivosti“ premiéra, ktorý v čase štrajkov vyzýval sestry, aby sa vrátili. A to je zase príklad toho, že táto madam nevie, kde je sever. V prvom rade si neuvedomuje rozsah kompetencií. Za prijímanie zamestnancov zodpovedá riaditeľ nemocnice a predseda vlády mu to nemôže prikázať, iba odporučiť. Prikazovaním v oblasti personálnej politiky by hrubo porušil politiku riadenia a zodpovednosti za riadenie subjektu bez ohľadu na to, či je štátny alebo súkromný. To by bolo kriku, keby premiér postupoval v rozpore s kompetenciami a prikazoval, koho zobrať a koho nezobrať do zamestnania! Hneď by sa mohli v médiách pretriasať obvinenia z korupcie a uprednostňovania.

Vráťme sa k meritu veci. Predstavte si situáciu, že by ste boli vy riaditeľom dotknutej nemocnice a jedno ráno bez výstrahy nepríde do zamestnania celá smena. Čo by ste urobili? Na chodbách čakali pacienti. Ďalší pacienti sa pripravili na plánované operácie. A to nie je vždy jednoduché. Niektorí pacienti museli prerušiť liečbu (napríklad užívanie liekov na riedenie krvi), osobitne sa asi pripravujú na operačný zákrok aj cukrovkári. Riaditeľ musel byť v šoku! A tak postupoval cestou najrýchlejšieho riešenia a začal prijímať nový zdravotný personál. Potom sa začali postupne vracať štrajkujúce sestričky a požadovali (a ešte aj teraz požadujú) zaradenie na svoje pôvodné miesta. V niektorých prípadoch sa jednalo o ešte neobsadené miesta. Ale čo v prípade, ak boli miesta obsadené? Koho by ste sa vy zbavili? Uprednostnili by ste sestričku, ktorá jednoducho bez ospravedlnenia neprišla do práce, alebo sestričku, ktorá nastúpila a pomohla v najhorších časoch možno aj 12 hodinovými smenami a nemocnicu nepodrazila? Každý riadiaci pracovník by nezodpovednú sestričku neprijal. Ani ja. Sociálne cítenie skončilo v roku 1989 a teraz nastúpila tvrdá realita podnikateľského prostredia aj v štátnych organizáciách. A vôbec, prečo sa nenahrnuli odmietnuté sestričky do zahraničia, kde ich podľa tejto madam – organizátorky štrajku, čakali s roztvorenou náručou a s vyššími platmi?

A tak vo mne rezonuje otázka: vie madam organizátorka štrajkov zdravotných sestier, kde je sever v prípade ďalších požiadaviek?

Učitelia versus rodičia

Rovnaký problém a aj podobné reakcie majú učitelia. Aspoň tam vedia, kde je sever a nežiadajú, aby neexistujúca nová vláda zaradila do svojho Programového vyhlásenia ich požiadavky. Všetci svorne tvrdia, že majú eminentný záujem čo najviac naučiť. Preto musia po odchode zo školy pracovať na pomôckach pre vyučovanie, opravovať písomky, študovať novinky a pod. Mimochodom, poznám aj takých učiteľov, ktorí odmietajú naučiť sa pracovať s elektronickou žiackou knižkou. Neviem, ako si predstavujú prácu a následne voľný čas zamestnanca v iných odvetviach národného hospodárstva. Okrem takých pracovných miest ako výroba za pásom si neviem predstaviť zamestnanca, ktorý príde domov a začne si po pracovnej dobe užívať voľno. Nosenie „domácich úloh“ zo svojich zamestnaní po strávení 8,5 hod aktívneho času, alebo neplatené nadčasy sú pravidelnou realitou. A to nielen v súkromnom sektore, kde každý podnikateľ pracuje 12 hodín a potom ešte doma rieši ďalšie problémy a úlohy. V štátnom sektore už dávno neplatí, že sa posedáva pri kávičke, ako to s obľubou parafrázujú niektorí neznalci. Dnes už neplatí výhovorka, že som úlohu počas pracovnej doby celú nezvládol a dokončím ju na druhý deň. Aj v štátnom sektore platí nemilosrdné vyhodenie zo zamestnania, ak zamestnanec nedodrží termín. A tak sa pracuje aj po pracovnej dobe doma, i keď mu neplynie žiadny plat. Ak náhodou nemajú domácu úlohu, musia sledovať nové trendy. Argument, že majú učitelia veľa úloh po ukončení vyučovania pre mňa neobstojí. Možno by bolo vhodné, ak by učitelia pracovali na svojich prípravách sborovni v škole a po odučení a pripravení sa na druhý deň išli po 8,5 hod domov. Čo sa týka prázdnin, vďaka vláde nemajú už problém so zmluvami na dobu určitú. Preto by sa mali zapojiť do praxe a vyskúšať si brigádu, veď plat im ide zo školstva. Naučili by sa niečo o nových technológiách, ktoré oni podľa rétoriky ich šéfa štrajkujúcich nemajú možnosť v podfinancovanom školstve poznať. Kde je propagovaný záujem o zvýšenie vedomostí učiteľov?

Z prístupu učiteľov v čase štrajku mi vychádza, že sú učitelia, ktorí si zvýšenie zaslúžia. Bohužiaľ, sú aj takí, ktorý si podľa mňa zaslúžia skôr jeho zníženie. Porovnala som prístup učiteľov v štrajkovom období na 4 okolitých základných školách. V prvej z nich na internetovej stránke zverejnili domáce úlohy pre jednotlivé predmety, ktoré sa žiaci majú naučiť počas štrajkového obdobia. V druhej základnej škole otvorili pre žiakov prvého stupňa družinu. V tretej škole v deň rozdávania vysvedčení prišli do školy a vysvedčenia žiakom rozdali. V štvrtej škole sa zahrali na mŕtveho chrobáka a žiaci mali o ďalších 14 dní voľno. Takéto rozdielne prístupy k žiakom jednotlivých škôl ukazujú na to, ktorý učiteľ má záujem. Aby žiaci netrpeli v celom rozsahu ponúkli im učitelia so záujmom o žiakov možnosť prípravy na témy v jednotlivých predmetoch a po skončení štrajku im museli iba dovysvetľovať doma naučenú látku. V škole mŕtveho chrobáka je to bez záujmu o žiakov. Známa učiteľka mi v súkromí povedala: „aspoň si oddýchnem“.

Spoločná požiadavka sú platy.

K požiadavkám na zvýšenie platov v obidvoch rezortoch nechcem reagovať. Pravdou je, že každý by chcel väčší plat. Aj predavačky zo súkromného sektora (niektoré majú aj vysokoškolské vzdelanie, ale nechcú cestovať za prácou), aj ostatní štátni zamestnanci. Každý sa prikrýva takou perinou, na akú si zarobí. Poznáte výšku nástupných platov v ostatných odvetviach hospodárstva?

Porovnávať naše platy s platmi v krajinách s oveľa vyšším domácim produktom než je náš, a najmä s „kapitalistickým smerovaním“ od konca vojny sa mi vidí nie celkom férové. Oni mali do roku 1989 takmer 50 ročný náskok v porovnaní s postkomunistickými štátmi. Naučili sa správať voči zákazníkom, vytvárať férovejšie podnikateľské prostredie, vážiť si svoje životné prostredie, vážiť si usilovných a spoľahlivých zamestnancov. My sa o to zatiaľ snažíme iba 20 rokov. Musíme sa ešte veľa učiť. A mimochodom, nie všetci sú na tom lepšie. Nie každý v západnej Európe má napríklad vysoký starobný dôchodok a nie všetci západoeurópsky dôchodcovia trávia leto na Bahamách. Všetko chceme mať ako oni, ale hneď. Aj automobilky u nás začali zvyšovať platy zamestnancom až teraz, keď pociťujú, že sa zvyšuje konkurencia príchodom novej automobilky. Začínajú si vážiť našich odborníkov, na ktorých sa môžu spoľahnúť. A to je, podľa mňa, prvé ovocie z našej cesty za vyššími platmi a zlepšením životnej úrovne.